Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré používame na poskytovanie služieb, prispôsobenie reklám a analýzu prenosov

Čo sú to Cookies?

Súhlasím

Čo sú to Cookies?

Cookies sú malé textové súbory, ktoré sa vám uložia do počítača alebo vášho mobilného zariadenia (tablet či telefón) pri návšteve internetovej stránky. Súbory sa ukladajú do priečinku vo vašom prehliadači, obsahujú názov webovej stránky, z ktorej pochádzajú, platnosť a obsah. Pri nasledujúcej návšteve tejto istej stránky prehliadač pošle informácie, ktoré sú uložené v súboroch cookies naspäť na stránku, ktorá súbory pôvodne vytvorila.

Internetová stránka vďaka tomu vie, že ste už našu stránku navštívili. Cookies vám môžu uľahčiť používanie stránky, stránka si napríklad zapamätá, že ste prihlásení pod svojou prezývkou a pri nasledujúcom načítaní nemusíte znova zadávať svoje prihlasovacie údaje. Používame dočasné a trvalé cookies, dočasné sa uchovávajú vo vašom zariadení kým nezavriete stránku. Naopak trvalé cookies zostávajú vo vašom zariadení do uplynutia svojej platnosti (napr. pár týždňov, mesiacov) alebo dokým ich ručne nevymažete.

Bábika najšťastnejšia na svete

Máte radi rozprávky? Táto je moja autorská a uverejnil ju kedysi vo výbere rozprávok svojich čitateľov denník Pravda (aj odmenil peknou knihou rozprávok). A dokonca ju už recitujú deti v školách v rámci súťaží poézie. Teší ma to, moc...

Je noc, všade okolo tma a ticho. Aj v továrni na výrobu hračiek vládne pokoj. Hračky spia, zajtra ich odvezú do obchodov. Len jedna bábika nespí.

„Som najkrajšia zo všetkých bábik. Určite si ma hneď zajtra zoberú z obchodu. Príde si pre mňa to najúžasnejšie dievčatko na svete. Bude mať dlhé zlaté vlasy, veľké modré oči a ružové šaty s volánikmi. Bude ma volať Evangelínaa budem bývať v dome s velikánskou izbou plnou hračiek. Budem mať ružovú bábikovskú postieľku. Budem tá najšťastnejšia bábika na svete."

Ráno prišlo auto, škatule s hračkami odviezli do obchodu. Bábiky dali do police, odkiaľ bolo vidieť na ulicu.Po chodníku popred výklad chodili ľudia – pán sa ponáhľa do práce, deti kráčajú s taškami do školy,...

Bábiky pozorovali svet za výkladom, usmievali sa. Tak prešlo dopoludnie. Sem – tam niekto kúpil drevené kocky, auto, píšťalku, dokonca aj veľkú plyšovú mačku, ale bábiky sedeli v rade všetky.

Na veži bilo práve dvanásť hodín, keď do obchodu vošlo dievčatko s mamou. Malo veľké modré oči a zlaté vlasy, lenže nemalo ružové volánikové šaty, iba zelené tričko, sukňu a úplne obyčajné tenisky. Oči sa mu rozžiarili pri pohľade na bábiky. „Mami, tie bábiky sú také pekné" zvolalo nahlas.

„Je milá" šepkali si bábiky.

Dievčatko obišlo police s autami, vláčikmi, loptami, skladačkami a prišlo k polici s bábikami. Pohladkalo bábiky po vlasoch, zaradom, nevynechalo ani jednu. Rúčku malo naozaj jemnú. Usmievalo sa na ne. „Sú veumi pekné, mama, kcela by som takú" ukázalo na Evangelínu.

„Ešte to, ani za nič s tebou nepôjdem, si len taká obyčajná a navyše aj šušleš" povedala si bábika zlostne.

„Jazmínka, veď vieš, že ju nemôžeme kúpiť, prišli sme sa na hračky iba pozrieť" povedala mama a Evangelína si vydýchla.

„Ja viem, mami" vzdychlo si dievčatko smutne a vyšlo za mamou z obchodu.

Bábiky opäť pozorovali ulicu pred výkladom. Deti sa vracali zo školy a túžobne nakukovali cez výklad na hračky.

„No, snáď tu nebudem sedieť celý deň" zašomrala si bábika Evangelína.

Práve vtedy zastalo pri obchode s hračkami veľké čierne auto. Vystúpila z neho pani a dievčatko. Malo nádherné ružové šaty s volánikmi, v dlhých svetlých vlasoch ružovú mašľu, na nohách ružové sandále, v ruke ružovú kabelku.

Vošli do obchodu s hračkami. „ Konečne pre mňa ideš. Poď sem, čakám iba na teba" volala v duchu bábika a dívala sa na dievčatko.

„No tak, Regina, vyber si rýchlo hračku" vyzvala ju matka, „ zober si nejakú bábu".

„Sú škaredé" zašomrala Regina.

„Ja sa ponáhľam, Regina" povedala nervózne matka a otočila sa k predavačke. „Podajte nám jednu bábu, prosím."

„Mňa, mňa" poskočilo srdce bábike Evangelíne. Stalo sa. Bola na kraji police, poruke.

Šťastná Evangelína sa ani nerozlúčila s ostatnými bábikami. Ide s vysnívaným dievčatkom, ktoré isto-iste bude mať velikánsku izbu plnú hračiek s ružovou postieľkou pre bábiku. Tak aj bolo. Prišli do veľkého domu, do velikánskej izby plnej hračiek, Regina dala bábiku do ružovej postieľky a odišla. Evangelína sa obzerala po izbe. Všetky hračky boli nové a pekné.

„Som tá najšťastnejšia bábika na svete" povedala si Evangelína a zaspala.

Ráno sa prebudila na veľký hluk. To vstávala Regina. „Mne sa nechce do školy, dajte mi pokoj" kričala na staršiu pani.

Vtom vošla dnu matka. „Prečo ešte nie si pripravená? Okamžite sa obleč".

Regina mala síce krásne modré oči, ale hľadela nimi na mamu zlostne. „Nejdem, mne sa nechce."

„Pohni sa, nemámčas" povedala naštvane matka, pristúpila k posteli a vlepila jej facku. Regina sa rozplakala, vyskočila z postele, ale iba k poličke s hračkami a začala ich hádzať. Medveďa, plyšového psa, ťavu a Evangelínu. Vytiahla ju z postieľky. „Snáď si ma ide pritúliť a ja ju budem utešovať" pomyslela si bábika. Ale kdeže, prásk s ňou o stenu.

„O päť minút odchádzame, raňajkovať už nestihneš. Pani Jolana, hentú bábu"– ukázala na Evangelínu, ktorá po náraze o stenu mala ulomený prst – „vyhoďte. Regina bude mať iba pekné nové veci. Ak sa poponáhľa, poobede pôjdeme kúpiť inú hračku."

Odišla matka, odišla Regina, ani sa neobzrela na zničenú bábiku.

Evangelína ležala pri smetnom koši. Chcelo sa jej plakať, bola vystrašená. Vietor jej rozfukoval vlasy, začalo pršať.

Prišla noc, prišlo ráno. Bábika sa chvela od zimy, premoknuté šaty sa jej zašpinili od blata. Už nevládala plakať, tíško ležala. Po ulici chodili autá, ľudia šli do práce. Aj Regina nasadla s matkou do auta a odišla do školy. Včera popoludní priniesli v škatuli novú bábiku. Po ulici beží túlavý pes. Strakatý, strapatý.

„Prečo tu ležíš, čo sa ti stalo?" prihovorí sa bábike.

„Psík, zober ma preč, prosím, kamkoľvek."

„ Ja som Zahraj, tak ma volal môj gazda. Neďaleko býva dobré dievčatko, to mi dáva jesť. Môžem ťa tam zobrať."

Prešli ulicu s veľkými domami, ulicu s domčekmi, ešte jednu ulicu a prišli k sivému paneláku. Pred ním sa hralo dievčatko, kreslilo kriedou obrázok.

Pes položil bábiku a zaštekal, jemne, radostne. Dievčatko zdvihlo hlavu a usmialo sa.

„Ahoj, poď sem, Stvakač. Ja si tu kvesuím, moje sestvy sú v škoue. Kde si bou tak duho?" prihováralo sa psovi. „Mám pve teba jesť."

Z tašky pri chodníku vybralo vrecko s jedlom, vodu nalialo do misky a pozeralo s úsmevom, ako psovi chutí. Spokojný pes si ľahol k dievčatku, pozoroval ako kreslí. Rozprávalo mu, čo práve maľuje. Započúvala sa aj bábika. Spoznala dievčatko, bola to tá Jazmínka z obchodu. „Veď on nie je Strakáč, ty hlúpa," chcela jej povedať. Pozrela napsa a odrazu si uvedomila, že Zahraj je pre Jazmínku rád Strakáčom. Dala mu meno, pretože ho má rada. Bábika zatúžila, aby aj jej dala nejaké meno. Pohniezdila sa, dievčatko si ju všimlo.

"Čo to tam máš, Stvakáč? To si mne pviniesou? Ďakujem ti."

Podišla k bábikea videlo jej zlomený prst. „Ty si kvásna bábika, teba bouí vúčka?"

Pritúlila si ju na ruky a bábike zrazu nevadilo, že Jazmínka má tepláky so záplatou na kolene, staré tenisky a ruky špinavé od kriedy. Rozbehla sa k bytovke, zazvonila a mama vyzrela z okna.

„Mami, pozvi, čo mi dau Stvakáč. To je moja bábika, budem ju vouať Gveisinka."

„Jazmínka, iste si ju zabudlo nejaké dievčatko a plakalo by za ňou. Poď sa umyť, pôjdeme do obchodu po mlieko."

Dievčatko bábiku poslušne položilo a odbehlo. Po chvíli s mamou vyšli späť, mama si bábiku obzerala. „Jazmínka, to je drahá bábika, iste by ju nikto len tak nevyhodil. Musíš ju tu nechať."

„Mami, mne ju doniesou Stvakáč, len pve mňa, ako davček".

„ No, naozaj je nejaká zablatená. Ak tu bábika bude aj zajtra, môžeš si ju zobrať domov."

A tak bábika ležala pri bytovke. Nebála sa, pretože Zahraj sa od nej nepohol ani na chvíľu. Ešte to, aby niekto zobral bábiku, ktorá sa páči jeho Jazmínke.

Hneď ráno vybehla Jazmínka pred bytovku a hľadala vytúženú bábiku. Je tam ešte? Radostný úsmev, objala psíka.

„Ty si mi ju stvážil, Stvakáč? Ďakujem ti, tu máš hneď jesť."

Bábiku zobrala na ruky a opatrne ju vyniesla domov. Poumývala ju, mama oprala šaty. Jazmínka bábiku medzitým zabalila do starého svetra, ruku s odlomeným prstom jej zaviazala vreckovkou.

„Je unavená moja bábika, ide spať, nevušme ju" povedala mame a odniesla bábiku do detskej izby.Nebola to velikánska izba plná hračiek, iba obyčajná detská izba so skriňou, stolíkom a tromi detskými posteľami, miesta tu veru nebolo nazvyš. Dala bábiku do svojej postele, zakryla paplónom, pobozkala ju na čelo –„vyspinkaj sa kvasne, Gvejsinka" – zašepkala. Potichu odišla za mamou do kuchyne.

A v jej posteli zaspávala bábika, teraz už naozaj najšťastnejšia na svete.

f

Ohodnoťte tento článek:
 

Komentáře

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre. Buďte prvým, kto napíše komentár
Guest
piatok, 23. február 2018

Captcha Obrázek

Podobné články

Najnovšie články

Diskusia

Monika Požehnané komerčné Vianoce
12. december 2017
Náhodou ja si Vianoce bez pravej Coca coly neviem predstaviť...keď som bola malá bola len výnimočne ...
Milan Z Košíc do Walesu - 31 dôvodov prečo navštíviť Wales
13. november 2017
Prosím o info, v ktorom čase v roku je najlepšie navštíviť Wells
Pali99 Príde obdobie temna aké poznáme z filmov?
23. december 2016
Veľmi zaujímavé prirovnanie z pohľadu dosiaľ známych vedeckých poznatkov a autorovej predstavivos...