Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré používame na poskytovanie služieb, prispôsobenie reklám a analýzu prenosov

Čo sú to Cookies?

Súhlasím

Čo sú to Cookies?

Cookies sú malé textové súbory, ktoré sa vám uložia do počítača alebo vášho mobilného zariadenia (tablet či telefón) pri návšteve internetovej stránky. Súbory sa ukladajú do priečinku vo vašom prehliadači, obsahujú názov webovej stránky, z ktorej pochádzajú, platnosť a obsah. Pri nasledujúcej návšteve tejto istej stránky prehliadač pošle informácie, ktoré sú uložené v súboroch cookies naspäť na stránku, ktorá súbory pôvodne vytvorila.

Internetová stránka vďaka tomu vie, že ste už našu stránku navštívili. Cookies vám môžu uľahčiť používanie stránky, stránka si napríklad zapamätá, že ste prihlásení pod svojou prezývkou a pri nasledujúcom načítaní nemusíte znova zadávať svoje prihlasovacie údaje. Používame dočasné a trvalé cookies, dočasné sa uchovávajú vo vašom zariadení kým nezavriete stránku. Naopak trvalé cookies zostávajú vo vašom zariadení do uplynutia svojej platnosti (napr. pár týždňov, mesiacov) alebo dokým ich ručne nevymažete.

Kapitola 3 Neorganizujte mítingy, občan

Janov pocit, že by mal spraviť niečo veľké, silnel každým krokom. Zahĺbil sa do vlastných myšlienok o neradostnom osude veľrýb na Slovensku natoľko, že si ani nevšimol, ako došiel k malému parčíku s fontánkou.

Pristúpil k fontánke a zadíval sa do nej. „Nie sú tu, už tu nie sú" povedal žalostne, neuvedomujúc si, že hovorí nahlas. „Chudery veľryby."A pod hĺbkou tohto poznania sa rozplakal.

„Čo sa im stalo, mladý pánko" prihovorila sa mu na neďalekej lavičke sediaca babička, „čo vás trápi? Nechala vás žena?"

Jano pozrel na babku a zronene povedal: „Zabili ich, všetky ich zabili."

„A koho zabili, vašu ženu?"

To už spozorneli aj dedkovia na vedľajšej lavičke, aj mladý pár stojaci pri fontáne z druhej strany.

„Nemám ženu, tetuška. Zabili veľryby, všetky ich na Slovensku vykynožili."

„To tí dzurindovci určite, však? Vravela som susede, že ten má také oči, bohvie čo z neho vystane. A vidíš ho, veľryby chudery..." zalamentovala babka.

Dedkovia čulo vstali z lavičky a podišli k Janovi.

„Čo to, synak, veľryby vyhubili? No to sú dnes ľudia, samé drogy, sex, to sa dalo čakať, že to takto dopadne." Aj klobúky z hlavy pietne zložili. „No, chudery veľryby, majú to už za sebou."

Mladí takisto podišli bližšie, aby sa zapojili do diskusie. „My sme tiež za ochranu prírody," povedal chlapec, „boli sme s Erikou aj na výstupe na Kriváň. Aj papier zbierame, aby sme predišli ekologickej kríze."

„A som vegetariánka" povedala hrdo Erika.

„A to ti je čo, dievočka?" začudovala sa babka.

„To, že nejem mäso, babka, aby zvieratá netrpeli."

„Jaj, kuracinku si ja dám" vzdychla babka. „Ale veľryby by som nezjedla" dodala rýchlo, aby napravila svoju reputáciu v očiach ostatných.

„Veď v tej strave je dnes kadečo, chémia i žiarenie z Černobyľu v zemi. Človek ani nevie, čo má jesť" pridal svoju trochu do mlyna jeden z dedkov.

„Tak veru, pravdu máš" pritakal mu druhý starček. „A koľko ľudí hladuje vo svete..."

„Miško, pamätáš ten článok, čo si čítal minulý týždeň v novinách, ako sa tlčú v tej Afrike kdesi a deti tam hladujú" spomínala Erika.

„No, hej," povedal chlapec, „bijú sa tam medzi sebou dva černošské kmene. Všetko poničili, úrodu nemajú..."

Okoloidúci manželský pár v stredných rokoch zaujala diskusia, zastali. Pán pridal do diskusie názor: „No, mali by ich nechať tak, vyhladovať, potom by prišli k rozumu."

„No tak, Peter," tíšili ho manželka, „veď sú tam aj deti. V televíznych novinách to ukazovali, také chúdence malé. Treba pomáhať, keď sú v biede."

„Jaj, to je dnes svet" vzdychol dedko,„strach a hrôza."

„Za mojich čias to nebývalo. Aj rýb bolo, chodili sme ich lapať do potoka s otcom" zasnene zaspomínala babka. „Ale veľryby sme nelapali, tým sme dali pokoj" dodala ešte, aby nebodal neupadla do podozrenia z likvidácie veľrýb.

„A čo je s veľrybami?" zaujímala sa pani v elegantnom kostýmčeku a klobúku, prechádzajúca práve okolo.

„Zabili ich, vytĺkli načisto u nás" zaplakal zase Jano.

„No, nehovorte," vyrazila správa panej dych. Položila kabelku na lavičku, sadla si. „To je strašné, ľudia. A že vraj demokracia..."

„Kým som sa vybral ich chrániť, bolo už neskoro"žalostil Jano.

„Synak, čo už teraz, treba zachrániť, čo sa ešte dá" bodro povedal druhý z dedkov.

„Hej, pravdaže, veď preto aj idem. Budem brániť svetový mier, aby nedopadol ako tie veľryby u nás" zdvihol Jano odhodlane hlavu.

„Zaslúžiš si potlesk, statočný si ty, synak" povedala babka.

Všetci sa nadšene roztlieskali.

To upútalo pozornosť mestského policajta.

Prišiel k fontánke a prísnym hlasom oslovil Jana, ktorý bol zjavne v centre pozornostiostatných: „Čo to tu robíte, občan?"

„Chránim svetový mier a veľryby na Slovensku" vysvetľoval Jano ochotne.

"Čo to meliete" nechápal policajt, „aké veľryby na Slovensku? Veď tu žiadne nie sú."

„Hej, vytĺkli ich, kým som sa spamätal" opäť zosmutnel Jano.

„Veď práve," vstúpil do diskusie nahnevaný dedko, „vytĺkli ich. Vy ste kde boli? Čo ste ich nechránili?"

„Ja, občan, a prečo?" cítil sa zaskočený policajt.

„Vraj prečo," pridal sa pán v stredných rokoch, „vraj prečo? A za čo beriete plat? Veď je predsa povinnosť policajtov chrániť bezbranných. Platí aj zákon o ochrane zvierat, nie? Veľryby sú tiež zvieratá, tak aké prečo?!!! Lenže dnes zoberú do polície kadekoho..." premeralsi policajta pohŕdavým pohľadom.

Okoloidúci sa začali zastavovať pri debatujúcej skupinke, tušili niečo zaujímavé.

„Čo tým chcete povedať, občan?" zareagoval policajt urazene. „Ja si konám svoje povinnosti, o tie sa vy netrápte. Ale zaujíma ma, čo tu vystrájate vy."

„My sa tu rozprávame o závažných problémoch" vysvetľoval mu Jano trpezlivo. „O ochrane veľrýb, svetovom mieri, hladujúcich sirotách v Afrike..."

„Okamžite sa rozíďte. Tu nemáte čo organizovať žiadne mítingy" povedal policajt tvrdohlavo.

„Počkajte chvíľku, pán policajt, porozprávame sa spolu o tých veľrybách" zmierlivo sa mu prihováral Jano.

„Okamžite sa rozíďte, neorganizujte tu žiadne demonštrácie" opakoval policajt čoraz nervóznejší. „Môžu mi byť ukradnuté vaše veľryby aj svetový mier, nechcem o nich nič počuť."

„A to už prečo, pán policajt? " zameral Jano svoju malígnu starostlivosť naplno na príslušníka polície. „Čo máte proti svetovému mieru? Vy nechcete svetový mier? Milióny mŕtvych, hladujúce siroty, ekonomický rozvrat, jadrové zamorenie Zeme a vy mi hovoríte, že táram somariny? Čo ste to za človeka???!!!" pohoršoval sa Jano zvýšeným hlasom.

Okolo nich sa už zhlukol dav zvedavcov, ktorý sa ustavične rozrastal.

„Občan, okamžite rozpustite toto zhromaždenie, nemátepovolenie na žiadnu demonštráciu ani organizovanie protestov" snažil sa márne svoju autoritu presadiť policajt.

„Veď ja nikoho nezhromažďujem, tí ľudia majú právo chodiť alebo stáť, kde chcú, nie?" bránil sa Jano. Dav mu zatlieskal.

„Policajt, čo skáčeš? Si myslíš, že si frajer"zaznel hlas nejakého pripitého mladíka. Dodal tým odvahu ďalším a ozývali sa výkriky typu „policajt je diagnóza," "v štyridsiatke pôjde do dôchodku za takéto postávania a táranie, a my, čo sa zrobíme, tak v dákej sedemdesiatke", „pôjdeš na nás s obuškom?"...

„Okamžite sa rozíďte, ale okamžite!!!" zvýšil policajt nervózne hlas.

„Čo na nás ziapeš?" „A kde máš druhého?" zazneli posmešné výkriky, smiech v dave silnel.

„Ľudia, upokojte sa, veď policajti nie sú zlí, on nás chráni" chcel Jano pomôcť policajtovi.

„Ešte sa ho zastávaj, chruňa," zakričal opilec zlostne. „Po hube mu treba dať."

Podľapokrikov, zjavne čoraz viac sa prikláňajúcich na Janovu stranu, policajt usúdil, že je načase zmeniť rétoriku.

„Na zhromaždenie občanov a protestné akcie si musíte vyžiadať písomné povolenie, občania, taký je zákon. Ja predsa nič nemám proti svetovému mieru, ani proti veľrybám."

„No, to je dobre, že si sa pridal na našu stranu" zakýval mu varovne prstom nám už známy opilec.

„Lenže toto je blázon," ukázal policajt rukou na Jana, „ kde tu máte veľryby?"

„To je pravda, nemáme ich už na Slovensku, vytĺkli ich, kým sme sa spamätali a šli ich ochraňovať" smutne prisvedčil Jano.

„Takže tak, on o tebe v dobrom a ty ho budeš ešte osočovať? Somárov z nás budeš robiť, policajt mizerný?" zakontroval opäť opilec.

Dav zašumel hrozivo, opilec tresol o zem fľašou, v ktorej mal ešte nedopité pivo. Zjavne bola situácia kritická.

„Nechajte ho, ľudia, on to hovorí len z nevedomosti" utišoval ich Jano. „Vysvetlíme mu, ako je to s tým jadrovým zamorením, chémiou v strave, svetovým mierom, aj s veľrybami. On si dá povedať, nevyzerá zlý človek."

V tom okamihu sa policajt rozhodol pre okamžitú zmenu zamestnania a rozbehol sa preč, ďaleko, kamkoľvek, hlavne aby už nevidel a nepočul toho bláznivého chlapa.

Jano si smutne vzdychol. „Ach, neuniesol ťarchu zodpovednosti, chudák" skonštatoval a tiež sa pomalým krokom pobral preč.

Ľudia ešte chvíľu postávali, v hlúčikoch debatovali, na pretras sa dostali hladujúce deti v Afrike i u nás, zdražovanie i globálne otepľovanie. A hlavne veľryby. Informácia sa šírila závratnou rýchlosťou a do večera už chýr o vyhubení veľrýb u nás preletel celým mestečkom. Všetci sa zhodli na tom, že je to obrovská tragédia pre Slovensko. Menil sa, pravdaže, vinník tej pohromy –každý to zvaľoval na lídrov ním najmenej obľúbenej politickej strany, a tak v tejto jedinej veci vládol zmätok. Ľudia preto netrpezlivo čakali na večerné televízne noviny, aby vinníka jednoznačne odhalili. Sledovali Markízu i STV, podaktorí JOJ i TA 3, ale kde nič - tu nič.

Na druhý deň v práci, obchodoch i len tak na uliciach sa pokračovalo v diskusiách na tému veľryby.

„Takže takto, zatajiť by to pred nami chceli," vystihol situáciu včerajší opilec, keď ráno kupoval fľašu v obchode. „Za hlupákov nás majú, ani slovo o tom, čo tým chuderkám veľrybám vyviedli." A pohoršene si odpľul.

„Predsa len to boli ficovcia nie kadeháci" zduplikovala pokladníčka,„ja som to vravela."

„No, možno nie ficovci, možno to urobili slotovci alebo mečiarovci" hájila nepresvedčivo momentálne najsilnejšiu stranu mladá pani s dieťaťom. Vlastne - v tomto mestečku určite už nie najsilnejšiu, od včera počet jej priaznivcov klesol najmenej o 80%.

„Čertalebo diabol, spravila to vláda. Na opozíciu by to vykričali, aj mimoriadne správy by boli. A oni ani slovo. Lenže nás neoklamú, my už vieme..." dodal na záver debaty opilec, ktorý medzitým stihol stiahnuť fľašku piva a hodný kus odpil aj z borovičky. „My im tie veľryby zrátame" pokýval varovne prstoma vyšiel z obchodu.

A tento názor do večera prevládol v celom mestečku.

Jano, pravda, o celej veci nič nevedel. Po ukončení debaty sa vybral domov pozrieť, či už mama buchty na cestu dopiekla..

Ohodnoťte tento článek:
 

Komentáře

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre. Buďte prvým, kto napíše komentár
Guest
sobota, 24. február 2018

Captcha Obrázek

Podobné články

Najnovšie články

Diskusia

Monika Požehnané komerčné Vianoce
12. december 2017
Náhodou ja si Vianoce bez pravej Coca coly neviem predstaviť...keď som bola malá bola len výnimočne ...
Milan Z Košíc do Walesu - 31 dôvodov prečo navštíviť Wales
13. november 2017
Prosím o info, v ktorom čase v roku je najlepšie navštíviť Wells
Pali99 Príde obdobie temna aké poznáme z filmov?
23. december 2016
Veľmi zaujímavé prirovnanie z pohľadu dosiaľ známych vedeckých poznatkov a autorovej predstavivos...