Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré používame na poskytovanie služieb, prispôsobenie reklám a analýzu prenosov

Čo sú to Cookies?

Súhlasím

Čo sú to Cookies?

Cookies sú malé textové súbory, ktoré sa vám uložia do počítača alebo vášho mobilného zariadenia (tablet či telefón) pri návšteve internetovej stránky. Súbory sa ukladajú do priečinku vo vašom prehliadači, obsahujú názov webovej stránky, z ktorej pochádzajú, platnosť a obsah. Pri nasledujúcej návšteve tejto istej stránky prehliadač pošle informácie, ktoré sú uložené v súboroch cookies naspäť na stránku, ktorá súbory pôvodne vytvorila.

Internetová stránka vďaka tomu vie, že ste už našu stránku navštívili. Cookies vám môžu uľahčiť používanie stránky, stránka si napríklad zapamätá, že ste prihlásení pod svojou prezývkou a pri nasledujúcom načítaní nemusíte znova zadávať svoje prihlasovacie údaje. Používame dočasné a trvalé cookies, dočasné sa uchovávajú vo vašom zariadení kým nezavriete stránku. Naopak trvalé cookies zostávajú vo vašom zariadení do uplynutia svojej platnosti (napr. pár týždňov, mesiacov) alebo dokým ich ručne nevymažete.

Keď nevieš ako ďalej, namaľuj si to

Zlom v mojom živote nastal, keď som sa rozhodla kúpiť byt. Usadiť som sa ešte nechcela, ale potrebovala som miesto, kde budem môcť byť iba ja.
Mala som 27 a byt som si kúpila v hotovosti. Patrila som medzi introvertnú skupinu celebritných extrovertov. V teplákoch ma ľudia na ulici nespoznávali, ale moje scenáre vždy vyvolávali búrlivé odozvy.

Byť slávna a neviditeľná. Splnil sa mi sen.

Byt bol podkrovný. Iný ani neprichádzal do úvahy. Milovala som zvuk dažďa bubnujúceho na strechu, preto. Kúpila som si obrovskú posteľ s čiernou železnou konštrukciou, po akej som vždy túžila a umiestnila ju do stredu bytu, niekde na polceste medzi kuchyňou a obývačkou, ťažko povedať, jediné steny, čo tam boli, oddeľovali byt od ulice.

Bola som zaťažená na kreslá. Mala som ich v byte päť. Každé jedno iné, zaobstarané z nejakej burzy alebo zachránené zo smetiska. To najobľúbenejšie, s námorníckymi prúžkami, som umiestnila do rohu pod strechu, kde mi zatekalo. Tam som sa schúlila vždy, keď pršalo a múza ma kopala tak silno, že som nestíhala písať.

Ten byt bol úžasný, tak trochu sa podobal na byt Anne Hathaway z filmu Love and Other Drugs.
A tak som si i ja našla svojho Jake-a Gyllenhaal-a.

Stretli sme sa v divadle na mojej hre. Sedela som v zadnom rade a nudila som sa. Nechápem ako som mohla napísať takú pičovinu. Nezachránilo to ani výborné herecké obsadenie či 5-centimetrová snehová popráška v zákulisí. Samozrejme, každý ma vychvaľoval do nebies a ja som bola nasraná ešte viac.
Keď som počula, ako si mladý herec s chuťou zapičoval a zaprisahal sa, že sa už nikdy do takýchto filozofických sračiek nezapojí, usmiala som sa.

„Ahoj, som Anita a tie sračky som napísala, " nastavila som mu ruku a žmurkla naňho. Miesto toho, aby zostal ako obarený, mi podal ruku a drzo sa usmial: „Slečna, Vás si budem pamätať, v takej kravine som ešte nehral." Vôbec ma to nerozhodilo, bola som si vedomá svojich kvalít, ale toto predstavenie bola fakt neskutočná sračka. „You´re welcome, my friend, " znova som žmurkla.

Pozval ma na kávu a ja som šla.

Ako som už spomenula, žila som vo svete celebritných extrovertov…A on bol jedným z nich. Strašne sa predvádzal a zaťahoval. Vnútore som sa neskutočne bavila, keďže som vedela, že pôvodom je zo Svidníka. Dnes však z neho bol Blavák ako repa. Občas aj povedal niečo vtipné. Rozhodne nebol nudný. Čo bolo hlavné, nestaval ma na žiaden piedestál, a to som na ňom žrala.

O dva týždne mi zazvonil zvonček v podkroví. Po dvoch týždňoch, znovu on.

„Pomôž mi s monodrámou, lebo sa skántrim! " ohrnul peru, podal mi zopár zdrapov papiera a pozval sa ďalej.
Sadla som si do svojho pruhovaného kresla a začítala sa. Po pár minútach som sa musela opýtať: „To si si písal sám?" zodvihla som obočie. „Hej, nechal som sa inšpirovať jednou sračkou, v ktorej som nedávno hral," vyplazil na mňa jazyk. „Nuž je to dosť na piču popravde, " povedala som úplne odborne. „Pomôž mi, prosím, som v koncoch…"
Zapozerala som sa do papierov a povedala: „Keď nevieš ako ďalej, namaľuj si to." Nechápavo na mňa pozrel. Vzala som ho za ruku a postavila pred plátno. „Namaľuj si to."

Podala som mu dve vedierka farby a o krok ustúpila. „Dáš mi aj štetec?" opýtal sa ako dieťa. „Nie, budeš maľovať rukami." Musel si o mne myslieť, že som vyšinutá.

Namočil ruky do farieb a začal sa hrať s plátnom. Najprv veľmi opatrne. Ale postupne sa v ňom ukázala energia a odhodlanie. Na plátne sa striedala červená a čierna, odtlačky rúk i letmé šmuhy prstov. Symfónia, monodráma jedného plátna.
Hľadela som na to plátno a vedela som úplne presne, ktorým smerom sa mám uberať.

Keď skončil s plátnom, jeho ruky poznačené Stendhalom mi zafúľali bielu blúzku. Strhol ju zo mňa a otlačil mi farebné dlane na plné prsia. Odtlačky sa skveli aj na mojom zadku a my sme spoločne tvorili dejiny. On ma bezmyšlienkovite miloval a ja som v hĺbke svojho podvedomia písala najlepší scenár svojho života.

Ležali sme na zemi a lapali po dychu. Držali sme sa za ruky. Nie romanticky. Ustaľovali sme si tep a cez končeky prstov sa vracali do reality. Usmievala som sa a dala za scenárom pomyselnú bodku.

O dva dni som mu poslala podklady. Už sa mi viac neozval. Bolo to v poriadku. Odovzdali sme si všetko, čo sme mali. Ja som mu dala odvahu, on mne dôvod napísať knihu.

Ohodnoťte tento článek:
 

Komentáře

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre. Buďte prvým, kto napíše komentár
Guest
utorok, 20. február 2018

Captcha Obrázek

Podobné články

Najnovšie články

Diskusia

Monika Požehnané komerčné Vianoce
12. december 2017
Náhodou ja si Vianoce bez pravej Coca coly neviem predstaviť...keď som bola malá bola len výnimočne ...
Milan Z Košíc do Walesu - 31 dôvodov prečo navštíviť Wales
13. november 2017
Prosím o info, v ktorom čase v roku je najlepšie navštíviť Wells
Pali99 Príde obdobie temna aké poznáme z filmov?
23. december 2016
Veľmi zaujímavé prirovnanie z pohľadu dosiaľ známych vedeckých poznatkov a autorovej predstavivos...