Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré používame na poskytovanie služieb, prispôsobenie reklám a analýzu prenosov

Čo sú to Cookies?

Súhlasím

Čo sú to Cookies?

Cookies sú malé textové súbory, ktoré sa vám uložia do počítača alebo vášho mobilného zariadenia (tablet či telefón) pri návšteve internetovej stránky. Súbory sa ukladajú do priečinku vo vašom prehliadači, obsahujú názov webovej stránky, z ktorej pochádzajú, platnosť a obsah. Pri nasledujúcej návšteve tejto istej stránky prehliadač pošle informácie, ktoré sú uložené v súboroch cookies naspäť na stránku, ktorá súbory pôvodne vytvorila.

Internetová stránka vďaka tomu vie, že ste už našu stránku navštívili. Cookies vám môžu uľahčiť používanie stránky, stránka si napríklad zapamätá, že ste prihlásení pod svojou prezývkou a pri nasledujúcom načítaní nemusíte znova zadávať svoje prihlasovacie údaje. Používame dočasné a trvalé cookies, dočasné sa uchovávajú vo vašom zariadení kým nezavriete stránku. Naopak trvalé cookies zostávajú vo vašom zariadení do uplynutia svojej platnosti (napr. pár týždňov, mesiacov) alebo dokým ich ručne nevymažete.

Spisovateľka na „voľnej nohe“ (… s podtitulkom Chrumky alebo toaleťák)

Každému stále hovorím ako ja som budúca spisovateľka, jak žerem tú gramatiku a jaká raz budem že megaúspešná. Jak chcem písať o teleporte, a aby sa moja kniha prekladala aspoň do popredných svetových jazykov…

Nuž, a ako vidíte, sú to pekné sračky. Už mesiac som nič nenapísala. Ani na papier, ani do počítača (teda dobre, klamem, napísala som Vianočné priania pre rodinu, ktoré som zbúchala a vytlačila dokopy za 20 minút, a asi aj taká hrdá na ne som), ale inak nič. Nie žeby som nechcela. Nedalo sa. Zatvorila sa mi kreatívna brána a ja som zostala uväznená v realite. Čo je horšie pre budúceho spisovateľa, ako keď nedokáže vyprodukovať jednu súvislú vtipnú vetu?? Tak som pomaly ale isto začala veriť tomu, že „Nikola, jeb na to, zas si si vymyslela dajakú chobocinu (pozdravujem Mateja do Grazu), nemáš na to, len si chvíľku mala taký tvorivý pocit. Hovno, ja chcem byť spisovateľka a budem, i keby som mala písať na recyklované kartóny (z ktorých mám momentálne Vianočný stromček; vyzerá to ešte horšie ako to znie.)

Človek, ktorý chce písať má tri možnosti:

1.za záhadných okolností dôjsť k majetku a mať teda toľko lóve, že sa čarbaniu do zápisníka môže venovať naplno niekde na Bali (to je môj záložný plán, len miesto Bali si dám Madagaskar)

2.mať seriózny nudný job, z ktorého ide človeka 20-krát denne jebnúť, keď príde domov, je taký vyčerpaný, že si nedokáže ani uvariť, nie to ešte písať nejakú zmysluplnú literatúru. Tak píše v električkách po ceste do práce, po nociach alebo v piatky večer, keď by sa mal konečne socializovať (skúsila som a napriek tomu, že električkové písanie je veľmi kreatívne, je to pomerne akrobatický zážitok; vždy keď Vás nasratí dôchodcovia nechcú pustiť sadnúť, i keď tvoríte umenie pre ich súčasné či budúce vnúčatá, a tak si to svoje umenie musíte tvoriť v pozícii lastovička alebo lotosový kvet)

3.freestyle à la Plantagenet

Áno, ten tretí prípad je najhorší. Rozhodla som sa, že office nie je pre mňa, že okrem toho, že každodenných osem hodín vidím svojich úžasných kolegov, mám počas týchto osemhodinoviek pocit, že ešte o minútu dlhšie a skántrim svoju existenciu. Tak som si našla job. Teda, ehm, viacero. Zapísala som sa do agentúry a začala brigádovať a vskratke, robila som už azda čokoľvek (triedenie zeleniny, výroba autosúčiastok, lisovanie časopisu Fifík do fólie, práca v Kik-u, …). Hej, ja viem, na prvý pohľad sa to ani vzdialene nepribližuje vytúženej spisovateľskej kariére, v skutočnosti je ale opak pravdou. Ako verte mi, nič nedodá Vašej kreativite také obrátky ako Ukrajinka, čo do Vás hádže mrkvu za 1,90 na hodinu. Alebo kolegyňa v autodielni, čo si celú osmičku šomre nadávky popod nos, skrýva sa za múr a šomre si zas, až napokon zistíte, že si volá s mužom. Príbehy za mnou chodia samé a ja som tomuto životu za ne vďačná. K agentúre som si pribrala brigádu v kaviarni, lebo však „to je úplne, že môj odbor", a tak sa mi bežne stane, že urobím kapučíno bez kávy, miesto zeleného čaju donesiem mätový (čo kričíte pani, však tiež je zelený a s medom!), a keď sa ma slečna s umelými nechtami, mihalnicami i mozgom opýta, či máme nejaké freshe, ja jej začnem menovať náš jedálny. Hej, freshe sú tie hipster džúsy. Už viem.

Takýto život sa môže javiť ako krásny. Voľnosť, neustála zmena, žiaden stereotyp, milión ľudí i životných skúseností, a kreativita na bode maxima. Hej, to je fajn, len čo s ňou, keď nemáte ani jeden deň voľna. Však nájom treba platiť, jesť (nepraktizujem, neosvedčená, zbytočná investícia), piť (i keby na chleba nebolo)… a potom také zbytočnosti ako zubná pasta, šampón a mhd, však….

Dnes som upratala celý byt. Som si povedala, že: Upracem si v byte, upracem si v živote. Po asi 12-tich hodinách upratovania bolo všetko vysavované, vyoctované, práčka prala po piatykrát, zo zeme by sa dalo jesť len moja izba a hlava ostali v rovnakom chaose. Tak som skontrolovala internetbanking a zistila, že si ešte môžem dovoliť ísť kúpiť hodinový lístok do práce na zajtra, toaletný a plastové vrecia na odpadky (nie tie pevné, tie lacné). Počas mojej výpravy, vyzeral horšie odo mňa už len predavač (ktorému zajtra určite príde výplata na účet) a žobrajúci pán pred vchodom. Na hlave som mala kapucu, v ľavom vrecku hotovosť presne vyrátanú na lístok, v pravom billa kartu a kreditku. Držiac v ruke toaleťák a plastové sáčky, túžobne hľadiac na chrumky, som dostala finančný panický atak. Ťažšie sa mi začalo dýchať, mamka mi nedvíhala, začala som sa potiť a do očí mi vhŕkli slzy. Tak som v tom panickom ataku schmatla nejaké nemecké pivo za 30 centov a spolu s toaletným a sáčkami som ho položila na posúvny obchodný manéver. Neznášam ako na Vás ľudia pozerajú, keď si kupujete veci značky Clever .

Pivo som si otvorila ešte pred vchodom a polovicu vypila…

…a teraz som si na ten zvyšok piva spomenula, tak na zdravie a panické ataky z dnešej doby (a slobodného výberu)

Ohodnoťte tento článek:
 

Komentáře

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre. Buďte prvým, kto napíše komentár
Guest
piatok, 23. február 2018

Captcha Obrázek

Podobné články

Najnovšie články

Diskusia

Monika Požehnané komerčné Vianoce
12. december 2017
Náhodou ja si Vianoce bez pravej Coca coly neviem predstaviť...keď som bola malá bola len výnimočne ...
Milan Z Košíc do Walesu - 31 dôvodov prečo navštíviť Wales
13. november 2017
Prosím o info, v ktorom čase v roku je najlepšie navštíviť Wells
Pali99 Príde obdobie temna aké poznáme z filmov?
23. december 2016
Veľmi zaujímavé prirovnanie z pohľadu dosiaľ známych vedeckých poznatkov a autorovej predstavivos...