Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré používame na poskytovanie služieb, prispôsobenie reklám a analýzu prenosov

Čo sú to Cookies?

Súhlasím

Čo sú to Cookies?

Cookies sú malé textové súbory, ktoré sa vám uložia do počítača alebo vášho mobilného zariadenia (tablet či telefón) pri návšteve internetovej stránky. Súbory sa ukladajú do priečinku vo vašom prehliadači, obsahujú názov webovej stránky, z ktorej pochádzajú, platnosť a obsah. Pri nasledujúcej návšteve tejto istej stránky prehliadač pošle informácie, ktoré sú uložené v súboroch cookies naspäť na stránku, ktorá súbory pôvodne vytvorila.

Internetová stránka vďaka tomu vie, že ste už našu stránku navštívili. Cookies vám môžu uľahčiť používanie stránky, stránka si napríklad zapamätá, že ste prihlásení pod svojou prezývkou a pri nasledujúcom načítaní nemusíte znova zadávať svoje prihlasovacie údaje. Používame dočasné a trvalé cookies, dočasné sa uchovávajú vo vašom zariadení kým nezavriete stránku. Naopak trvalé cookies zostávajú vo vašom zariadení do uplynutia svojej platnosti (napr. pár týždňov, mesiacov) alebo dokým ich ručne nevymažete.

Žene sny nepošliapeš…

Sedela som obklopená črepinami môjho svadobného servisu, špinavá od hliny z kvetináčov, ruky som mala spálené od vriaceho vosku, nohy dorezané od pohára na šampanské a zhlboka som dýchala. Po dvoch minútach som zadržala dych, precitla do úplného ticha a konečne som sa usmiala…


Na vysokú ma donútili ísť rodičia. Bola som pre nich zázračné dieťa. Vzdelávacími inštitúciami som prechádzala bez väčších problémov a s najlepším hodnotením, ale strašne znudená. Chceli si zo mňa vychovať lekárku. Ja som sa na protest zapísala na dejiny umenia a anglickú literatúru. Niečo, čo nikdy nevyužijem, ale aspoň som konečne rozhodovala sama za seba. Štúdium ma nudilo. Moji spolužiaci boli odo mňa o poznanie mladší a o väčšie poznanie blbší. Na hodinách som nevyrušovala, ale ani nedávala pozor. Väčšinou som si písala a kreslila. Malé primitívne obrázky, zmutované nafúknuté včely a jednonohé žabiatka, čierne slnká a biele noci. Písala som kódovanú poéziu a poviedky po latinsky. Hej, bola som veľmi divná.

Postupne som si vybudovala akúsi odolnosť voči okolitým vplyvom, školou som plávala a jediná prednáška, na ktorej som bola ochotná držať hlavu vzpriamenú a nasmerovanú ku katedre, bola už spomínaná anglická literatúra. Sadala som si provokatívne do prvého radu a mala na háku. Písala som si ďalej svoje ódy a osvietenia, a totálne ignorovala toho blbca v tvídovom saku, čo si na nás všetkých snažil honiť ego. Bol trápny a dosť sa mýlil v rokoch; keďže som mala fotografickú pamäť a životopis Shakespeare-a som prečítala snáď stokrát, vnútorne som oného profesora prestala rešpektovať a venovala som sa i naďalej svojej kreativite. V tom prednom rade sme zvykli sedávať dve. Ja a baba, čo hltala každé jeho slovo a všetko si zapisovala. Strašne bola doňho.

Na konci jednej hodiny, keď som zapísala plných sedem papierov po latinsky, mi moje dielo bolo vytrhnuté z rúk. Nado mnou stál profesor, a ja som si uvedomila, že som v triede ostala posledná. Nahnevane som sa naňho pozrela, ale nepovedala som ani slovo. „Nie na mojej hodine," povedal rovnako nahnevane.

Ďalší týždeň som si opäť sadla do prednej lavice, a opäť som si vytiahla svoje papiere a písala. Keď sa usadil za katedrou, šmaril mi moje minulotýždňové dielo na lavicu. Oznámkované. Mala som FX s poznámkou: Nedodržaná syntax, nesprávna interpretácia termínov, chabé argumenty, nedostatočná fantázia. Musela som byť červená až za ušami. Moja syntax bola natoľko bezchybná, že som si vybudovala vlastnú. Nesúhlasila som ani s jedným bodom, ktorý uviedol. Najviac ma ranila pripomienka k fantázii. Keď som sa naňho pozrela, usmial sa na mňa. Mala som sto chutí ho stiahnuť z kože. Idiot. Celú hodinu som penila a zúrivo písala. Tentokrát po anglicky. A o Shakespeare-ovi. Na konci hodiny som svoje dielo nechala hodené na lavici a nahnevane odkráčala.

Opäť som dostala neželané hodnotenie. Opäť FX. Tentokrát s poznámkou: Absolútna ignorácia členenia textu, informácie a dátumy podložené neserióznou literatúrou, nuda. Z uší mi musela syčať para, ale odmietla som sa naňho pozrieť. Začala som písať znova. Tentokrát po francúzsky a o homosexuálnom vzťahu medzi Rimbaud-om a Verlaine-om. O týždeň som dostala opäť FX s poznámkou: Dohady.

Tento náš vojnový tanec trval celý semester. Žiaden z mojich spolužiakov neodovzdal ani jedinú prácu, za to mne sa v internetovom indexe skveli jedno FX po druhom. Nemala som šancu prejsť predmetom. Až doteraz mi to bolo jedno. Ale vedela som, že som dobrá a on mi tu predstavu ničil. Každým týždňom mi ukrajoval časť sebavedomia, pokrčil ho a hodil do odpadkov. Nenávidela som ho tak, že sa mi chcelo kričať.

V deň písomnej skúšky som však neprišla so sklonenou hlavou, vydala som zo seba maximum. Už v polovici skúšky som mala hotový dokonalý rozbor Rómea a Júlie. Nechcela som odísť prvá. Tak som si celú svoju prácu preložila a vložila ju k pôvodnému zadaniu. Na moje prekvapenie sa po týždni relatívneho pokoja v indexe objavilo C. Bola som…naštvaná. A hlavne som nerozumela. Absolútne som nevedela, čo očakávať na ústnej. Tak som nečakala nič.

Všetci moji spolužiaci vychádzali z miestnosti s Béčkami. Do jeho kabinetu som šla ako posledná. Bolo mi to jedno. Keď som sa pred neho posadila, zvraštila som tvár od zhnusenia. Pozrel sa na mňa a ďalšia časť môjho sebavedomia sa vznietila a ľahla popolom. Vzal si môj index a bez slova doň zapísal veľké a bolestivé C. Zahryzla som si do pery, aby som sa nerozplakala a neukázala mu slabosť. Nedal mi šancu si to opraviť. Vstala som, schmatla som index a s nastupujúcimi slzami sa hnala preč. Vo dverách mi pokojným hlasom povedal: Je vo Vás viac. Otočila som sa a slzy mi vytryskli do priestoru.

Jeho hodiny som si zapisovala zas a znova. Opätovne som sa snažila dostať za pomyselnú hranicu Céčka, ale on ma za ňu nechcel pustiť. Lámal moje sebavedomie a pýchu. Čítala som každú jednu jeho knihu so zvrašteným nosom a znechutením, študovala jeho metodiku a syntax, metafory a prirovnania. Bol inteligentný, ale nedal sa čítať. V poslednom semestri som rezignovala; od červeného diplomu ma delilo jediné Céčko.

Po štátniciach sme spolu začali žiť. Od nenávisti je vraj len malý krôčik k láske. A my sme ho prekonávali každý boží deň. V spoločnej domácnosti sa jeho pole pôsobenia rozšírilo. Bola som známkovaná všade. Moje sebavedomie bol kúsok páperia poletujúci kdesi v mojom vnútri. Vzali sme sa. A nemali deti. On ďalej učil a poučoval, ja som prekladala a písala. V deň, keď sa jedno z najlepších vydavateľstiev rozhodlo vydať moju knihu, rovnako ako všetky jej preklady, ktoré som sama vypracovala, som mu ju dala prečítať. O dva dni neskôr mi ju položil na kuchynský stôl, podišiel ku knižnici, vytiahol Zolu, sadol si do obývačky a začítal sa. Ja som ho z kuchyne pozorovala, trošku prudšie utierala taniere a čakala. Nepovedal mi nič, absolútne nič. Bolo to moje životné dielo a moje páperie sebavedomia sa rozletelo na milión kúskov.

„Čo na to vravíš?" opýtala som sa a prerývane dýchala.
Nepovedal nič, ďalej čítal Zolu. Listoval stránkami a ja som čakala. Vstal, Zolu založil späť a vytiahol Balzaca, ktorého som z duše nenávidela. A on to dobre vedel.
„Úžasný ten Balzac, a tá syntax a krásne opisy…"
Tanier, ktorý som mala v ruke sa mi vyšmykol a rozbil sa v dreze. Schmatla som tanier so zvyškom bolonských špagiet a šmarila ho po ňom. A potom ďalší. Hádzala som všetko, čo mi prišlo pod ruku: horiacu sviečku, čo som dostala od jeho mamy na narodeniny, poháre na šampanské, ktoré si šetril, a ktoré sme nikdy nepoužili, kaktus, ktorý mi špatil parapet, a veľkým finále bol náš svadobný servis. Zúrivo som po ňom hádzala veci a horúce slzy hnevu mi stekali až ku krku. Chcela som ho v tej chvíli zmárniť. Chcela som, aby sa cítil byť nepotrebný, ako posledný niktoš na svete.

„Vypadni!" zvreskla som z plných pľúc a šmarila po ňom ďalší kúsok servisu. „Vypadni!" Balzacom si chránil hlavu pred lietajúcimi črepinami a bežiac k otvoreným dverám sa potkýnal o všetko, čo som mu hádzala do cesty. Hodila som po ňom ešte posledný tanier a zabuchla za ním dvere.

* * *

Sedela som obklopená črepinami môjho svadobného servisu, špinavá od hliny z kvetináčov, ruky som mala spálené od vriaceho vosku, nohy dorezané od pohára na šampanské a zhlboka som dýchala. Po dvoch minútach som zadržala dych, precitla do úplného ticha a usmiala sa… Konečne vo mne bolo viac.

Ohodnoťte tento článek:
 

Komentáře

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre. Buďte prvým, kto napíše komentár
Guest
utorok, 20. február 2018

Captcha Obrázek

Podobné články

Najnovšie články

Diskusia

Monika Požehnané komerčné Vianoce
12. december 2017
Náhodou ja si Vianoce bez pravej Coca coly neviem predstaviť...keď som bola malá bola len výnimočne ...
Milan Z Košíc do Walesu - 31 dôvodov prečo navštíviť Wales
13. november 2017
Prosím o info, v ktorom čase v roku je najlepšie navštíviť Wells
Pali99 Príde obdobie temna aké poznáme z filmov?
23. december 2016
Veľmi zaujímavé prirovnanie z pohľadu dosiaľ známych vedeckých poznatkov a autorovej predstavivos...